Sanica

Šepkala si vrana s vranou
za stodolou otrhanou,
že si kúpia nové sane,
čo sa zmestia štyri na ne.

Stoja sane okované,
sadajú si vrany na ne
a už letia dolu v letku,
starý vraniak naprostriedku.

Z hory sa im sova díva,
sanice je žiadostivá,
prisadne si na kraj sánok
medzi kŕdlik pyšných vránok.

Letia sane briežkom dolu,
vrany majú dobrú vôľu,
iba vraniak v hrde veľkom
rovnováhu stratil celkom.

Prekoprcli sane v letku,
vreštia vrany v divom zmätku,
pani sova plačom kvíli,
okuliare jej rozbili.

Za stodolou otrhanou
jojká vraniak s čiernou vranou
a na stráni dodrúzgané
ležia sane okované.

Meduška

Zima, zima, sviatky veľké!
My spievame Medulienke.
Želáme jej v novom roku
radosti na každom kroku.
Ak sa pieseň podarí,
Meduška nás obdarí.
Dobre sme sa, dobre mali,
vrecko sme si vyspievali.
A v tom vrecku, čimčari,
bude dobrôt do jari.

Vtáčiky v zime

Zima vbehla za vrátka,
vyplašila vtáčatká.
Sneh sa sype, vietor hudie,
čo len s nami teraz bude?
Nezhyniete, moji malí,
kŕmidlo sme na strom dali.

Vtáča v zime

Sedí vtáča na haluzi,
nespieva, len roní slzy.
Hlad ho morí, neboráka,
čo položiť do zobáka?
Semiačok niet v tráve, v kríčku.
Kto by myslel na pesničku?
Videli ho chlapci malí,
vzápätí si povedali:
„Ostane to vtáča nemé?
Zrniečok mu nasypeme.
Aby keď jar zletí k stráni,
spievalo nám ako vlani.“

Zvieratká v zime

Fúka, sneží, vrana kráka,
hľadá niečo do zobáka.
Krok, krok, ešte krok,
plný bodliak semienok.
Nie je jej zima? Nie je.
Teplučké perie ju hreje.

Prečo sa zvieratká zrazu
neboja tuhého mrazu?
Poviem ti to pošušky-
majú zimné kožúšky.
Nie je im chladno? Nie je.
Teplučký kožuch ich hreje.

Príroda zvieratká
na zimu oblieka.
Zvieratká áno,
ale nie človeka.
Nie je ti zima? Nie je.
Mňa teplá vetrovka hreje.

Dunčo a sneh

Robia vločky
vzduchom krôčky
a hneď všetky do radu
zasypali búdu s Dunčom,
dvor i celú záhradu.
Keď sa spýtal Dunčo detí,
čo to biele znamená,
ušla sa mu do kožucha
jedna guľa studená.

Zajac

Zima je, zima je,
ušiačik – hup!
Kdeže si, kdeže si,
nájdeš dnes hlúb?

Chorá srnka

Odtrhla si srnka v hore
raz lízanky cencúľové.
Teraz plače pri mame,
hrdielko má boľavé.

Vtáčia hostina

V záhrade sa začína
zimná vtáčia hostina.
Do krmítka deti dali,
čo po dvore pozhŕňali.
Na jar vtáčky na kríčku
dajú deťom pesničku.

Prvý sneh

Po studenom ráne
sadla vrana k vrane.
Pošepla jej do ucha,
že je doma porucha,
že do hniezda spadla hviezda,
za ňou druhá, tretia.
Biele sú a svietia.

Ježko a Ježuľka

Ide ježko Pichliač z lesa,
až ježuľka za ním hne sa.
Idú spolu na jabĺčka,
neboja sa líšky, vĺčka.
Hopky, hopky pre radosť,
popod jabloňou jabĺk dosť.

Sprav ježuľka dva kotúle,
ber jablká, ber aj dule.
Komôrku si naplníme,
aby bolo čo jesť v zime.
Hopky, hopky pre radosť,
bude zásob, bude dosť.

Ježko

Ježko Bežko plány kuje,
na spánok sa pripravuje.
“Akosi mám prázdno v brušku,
dám si ešte sladkú hrušku.”

Ježica mu z izby volá -
“Hotová je posteľ tvoja.”
Zdvihne vankúš ľahúčko,
podaj aj mne jabĺčko.

Ježko v daždi

Zastihol dážď ježa,
schovala ho veža.
Čaká ježko vo veži,
až sa celý naježí:
- Zastavím dážď sám,
kvapky popichám.

Ježko

Lezie ježko, lezie v lese,
jabĺčko na chrbte nesie.
do lístia sa zahrabal
a tam sladko zaspinkal.

Lezie ježko lezie v lese
jablčka si domov nesie.
Ježko pichá do všetkých strán
ja sa chytiť nenechám.

Ježko

Išiel ježko po hájičku,
zrazu zbadal jašteričku.
Povedal jej pošušky,
aby šla s ním na hrušky.

Nejdem, vraví jašterička.
Nemám rada hrušky.
Mne ti chutia od malička
iba tučné mušky.

Išiel ježko po hájičku,
zrazu zbadal veveričku.
Povedal jej pošušky,
aby šla s ním na hrušky.

Nejdem, vraví veverička.
Nemám rada hrušky.
Ja si zájdem do lesíčka
tam sú pre mňa šušky.

Ježko

Ježo, ježo, ježatý,
čo ti treba na šaty?
Mne sú treba iba ihly,
aby ste sa na nich pichli.

Stratená sliepočka

Tichý večer do dvora pomaličky padá,
Každá cipka, cipuška na svoj pántik sadá.
Keď posledná vletela, Anulienka malá
na starosti kuríny pozatvárať mala.

Vždy najprv preráta, cipky či sú všetky,
aby z toho nemala na druhý deň pletky.
A práve dnes stala sa s cipuškami chyba,
pri rátaní zbadala, že jej jedna chýba.

Hľadali ju po dvore, na ulici v sade –
cipky nikde – dobre sa pozerali všade.
Smutné tváre, srdiečka potešila mama:
- Nebojte sa, detičky, ráno príde sama.

Mama išla postieľky napraviť im všetky –
zrazu volá: Nože sem, poďte moje dietky!
Kukli dietky do izby – ach, to bola pletka –
veď cipuška stratená na postieľke sedká!

Oči, ústa, srdiečka otázka to samá,
na tie zasa odpoveď má veru len mamka:
- Popoludní zaiste zavretý bol kurník,
vajíčko zniesť chcela nám, neotvoril jej nik.

Cez oblôčik vletela – otvorený býva,
na postieľku skočila – tam sa sladko sníva.
A keď zniesla vajíčko, zavzdychala: Och, och!
- Prečo y som musela vždy spať len na pántoch?

A tak sladko hajala, jak princezná v zámku,
teraz aj vy choďte spať, poslúchnite mamku.

Stíchli hory

Stíchli hory, zmĺkli vtáčky,
Macko kráča poza kriačky;
ponáhľa sa, čo len stačí,
k babke Zime na zápačí.

Jeleň, srnka, vĺčik s líškou
stoja už tam pred jej chyžkou;
skúšajú si bundy ladné,
nikto z nich už neprechladne.

Zatiaľ Zima s pýchou v oku
čaká Macka pri obloku;
zvedavá je, kde sa motá,
keď je v hore toľká psota.

Vtom však Macko sivooký
postaví sa pod obloky;
za nechty si silno dúcha,
oziaba ho bez kožucha.

Ľúto ho je babke Zime,
ťažkú bundu z klinca sníme,
z dverí mu ju na dvor hodí,
dobrá bude od príhody.

Macko priam ju naťahuje,
lebo sneh už poletuje –
a len čo ho zver v nej zočí,
hybaj s ním ta, po úbočí,

Babka Zima za ním hľadí,
ale Macko nemá vlády,
v húšťave si ľahne asi
a tam vyčká jarné časy.